Unudene kreslim kruhy na bledomodrý papier na mojom stole. Obraciam ho. Hore nohami aj chrbtom ku mne, aby som vždy zachytil to správne gesto nakreslenej bytosti. Často sú to nezmysly, témy našich rozhovorov a už ani tie gestá nie sú to čo bývavali. Kedysi ich bolo za večer 50. Dnes je to už len necelá desatina, a viem, že už zajtra neprečítam z rozmazanej tváre ani jednoznačnú náladu plynúcu zo straty identity autora.

Dnes,však ešte nakreslím barlu. Budem užitočný a postavím svet na nohy… pri práci si zakryjem oči a do uší si vopchám rolku toaletného papiera, aby som zabránil všetkým vplyvom nakaziť moju originalitu. Dálího pomôcky pre hendikepované husie tváre budú krkolómne a jednoznačne sa potvrdí jeho strohá fantázia. Aspoň v tomto smere určite. Budem dizajnér so štýlom, a vytočeným fúzom na trojtonovom balíku vajec. Moje fúzi budú končiť brilantnou špirálou utkanou z krídel priadky morušovej, a vajcia dám doviezť z dinosaurej farmy neďaleko úrodného polmesiaca. Budem mať štýl,… ako som hovoril.

Tasím svoje kolty… pierka dôkladne čistím od usadenej minulosti nezdarených pokusov a hádžem ich za hlavu. Hrotom sa rázne zapichujú do podložky zo slonej kože a čakajú na svoju dnešnú premieru. Z čiernej skrynky tejto pralvby vyťahujem ten najčiernejší atrament vyšľachtený z temnoty pulzujúcej čiernej diery nad bratislavským sfetovaným sídliskom. Je takmer prestreté. Chýba už len papier… nie je. Nie ten pravý… parametre nesplní žiaden požičaný, len ten čo mama utkala vo svoj sedemnásty rok života. Kreslím na náhé telo, obnážené predlaktie,napuchnutú tepnu v zápästí, na roztrasený malíček. Prestávam myslieť, spím,… lietam,… obraciam sa a padám nenamerateľnou rýchlosťou…………..-……-……-……-…..-……-…

Boli to asi krídla… Pred poslednou čiarou na môj malíček som takmer odpadol, spomenul som si však na nejasné okamihy, v ktorých som atrament nechal vznášať sa vo vzduchu, tvoril som závity a na kresbu som potreboval ďalšiu dimenziu. Plocha papiera či ruky už nebola len doslova plytká, ale v každej podmienke zlyhávala ako namyslená milenka…jej výška bola málo a jej šírka priveľa….viac nemala. S fanatickým úsmevom som dotvoril posledný odtieň satenového peria. Uznávajuc som sa poklepal po pleci, otvoril som okno internátnej izby a spolu s tuctom supov som putoval tmou do Kapského mesta.

Zobudil som sa v nemocnici a s nepohodlnou barlou som odkráčal preč.

(c) Gail

nechcem sa stretávať s tieňmi lámp
čo svietili na povel deštrukcie mojej
osobnosti
nespáliť most by bolo klamstvom,
nepodpísaným paktom s malomocenstvom
a zlepiť spálené zápalky
v talizman večne živých stromov stanovujem za odporúčanie
na liečbu v molitanovej izbe
hrať „človeče“ s osobou čo bola mäsiarom
keď ťa viedli na bitúnok je absurdne naivné
a plakať po predurčenej prehre je privilégiom
idiota
ľahnúť si nahý k žene hovoriac jej
nech ide do svojej izby…
idealista a stroskotaný bežec v kolese šťastia
pre niekoho svätec
pre ostatných zas len ukážka
idiota…
…človek čo si vyberá z tucta tulipánov
aj tak nakoniec skončí s burinou v ruke
a v roztrhaných topánkach sa navrátiť do
maringotky kde si sa učil žonglovať s porcelánovými
slonmi od bulharských cigánov
je vykĺbené víťazstvo tých čo nedorazili do cieľa

(c) Gail

Malá opitá…vždy drzá. Tajila, že rada mení mužské ústa tak ako sklenené hrdlá prázdnych fliaš. pasovala ma za strážcu tohto pokladu a naivne si myslela že ak malo znesiem sila môjho žalúdka sa skrýva inde. Myslela, že mám silu vykopať odpustenie zo stredu diamantovej hory ,popritom ako  každý deň vyháňam opicu z rozomletej hlavy, plnej rozbitých okien včerajšieho večera. Nechcem byť odrazový mostík, či štart na jej opitom okruhu zážitkov, ktorým raz od času preletí. Mne ostane šachovnica na vlajúcej zastávke, zhodený kráľ, rúž na líci a tupý výraz, čo ostane mužovi keď spozná ženu. Trhám potvrdenie o našom vzťahu, a radšej sa stanem narkomanom idealizovaných falzifikátov tejto stroskotanej rozprávky. Som prvý dôstojník hneď po Bohu a zato že som naňho kašľal dal mi právo uchopiť revolver a zapchať si ucho spasiteľskou guľkou. Veď čo je to za plavbu v mori chlastu na deravej zátke od vína? S deravou kontesou a s jednou záchrannou vestou zbytku ľudskosti…

(c) Gail

Krásna zvodná vidina
za panorámou vesmíru
chcela by kradnúť pokoj
a spánok
urobiť zo mňa čarodejníka
a hádzať očkom čo najďalej
spávať so mnou
zasiať ma, zalievať vínom
vytlačiť more zo smrtonosného
sucha a namaľovať na oblohe ďalších
päť sĺnk.

Vidina v šatách z Mozartovej partitúry
v perí najbelšej labute
v nerušených snoch nahá
vyrušená zvedavcom nečakane puká
vzrušená vzpína sa a plače šepkajúc modlitbu spasenia
narušená je nie ona, len osoba čo píše
recept na zhmotnenie fatamorgány v
sebaklame a túžbe po nelegálnych
dávkach pulzujúcej
intimity.

(c) Gail

Už dlho horí bomba čo nesmelo očakáva svoj koniec, možno katastrofu .. oddiaľuje ho, no s ubúdajúcim časom klesá aj nádej na májový zázrak. Čaká na ďakovný list a výpovedné rozhrešenie…exkomunikáciu lásky zo stretnutia čo trvá už príliš dlho na to, aby nenastalo hluché miesto, čo treba vyplniť pantomimickým tancom pier. Nestalo sa…a človek si nie je istý mecénom…či bude honorár slastným naplnením vreciek na menčestrovom saku po otcovi, či len trápnym tichom predpovedajúcim môj potupný odchod z kasína kde som prehral celé svoje kamarátstvo v rozmarnej túžbe vymeniť žetóny za lásku na prvý pohľad.

(c) Gail

Jar čaká v parku pod lavičkou
a deťom predáva lacný úsmev
zo straty snehu…
a každý by čakal rým: „ že dáva aj nehu“
starším, čo už vidia svet inak a vedia čo s ňou
no pán pesimista sa nechystá vidieť až na svoje
himalájske ciele. Radšej sa podpáli, a rozsekaný na malé kúsky
aby sa vošiel do kotla zo svojej hlavy si púšťa bongo za bongom.
Lebo neverí v lásku bez nehy, ktorú odmietol v parku pod lavičkou.
Nastavená dlaň je mu smrtkinou kosou a poslednou kvapkou krvi
vo Faustovom  testamente.
Zbabelý sa rád opojí vínom, aby mu podal pomocnú ruku kamarát
čo z popola stavia kostoly na svadby a rozdáva amorove šípi v kyticiach
za 50 centov.

„buď chlap“ (džej tu kej)

©gail

je venovaná…

Chlapec čo skoro načerpal

Životnú skúsenosť

Nabral si plný krčah a potom ho nezvládol niesť

….

A teraz tu sedí, a snaží sa vypľuť zo seba všetko nemilé aj milé, aj to čo bývalo milé a už nie je, a odrazu sa pritom usmieva a neplače…ako kedysi. Aj tak sa trochu napäto trasie, asi ako keby ho stretla snežienka čo niekedy nosil vo vrecu na saku po otcovi…ona by sa tiež triasla až by bola červeným makom…so zrakom…ktovie kam by pozerala, no aj tak by ma to zaujímalo… skoro by som povedal, že už nič,…fajka zhasla, a rozžeravený popol sa na stole hrá na svetlo z polárnej žiary, no nesedí to…vedel som že budem pokračovať, a chcel by som ich zoznámiť… milý no nepochopený chlapec – hovoril si „pán irónia, slnko, a kráľ“…chudák bol narcis…nie žeby už nebol, no teraz je hlavne pohŕdavý, a rád sa vysmieva zo svojho šťastia čo mu chce kráčať v ústrety, no pre mňa len smiešne kríva. Ten druhý, nový je šašo. Viac sa smeje, a láska mu nie je publikom, len zlomenou plaketou bývalej múzy…a povedzme si rovno: zlomiť si väz, a v duchu recyklačného dizajnu ho reinkarnovať do podoby volavky, čo rada predstiera nezáujem, no teší sa obdivu je krajšie a originálnejšie ako vysústružiť si ego za otcove majetky. Okej, aj tento je narcis,…veľký narcis, ale nechce byť milý, vľúdny, a chápavý k ženám. Už vôbec sa nechce správať ako stelesnená naivita, čo uvíta všetky ročné obdobia vrátane zimy aj keď vie že kravata nie je šál, a v plavkách je absurdné skákať trojitý ridberger. Povedzme, že si oholil hlavu a zarástol, aby bolo jasné že nie všetci sú jeho kamaráti, lebo na veľa ľudí…hej, serie.

Ešte som neskončil,…nemáme radi drsné konce (ja a ten holohlavý), len vlastne… nie je o čom, lebo od šťastia písal asi len klamár, Smrek.

hyperbola je fikciou

(c) Gail

Podnikavý okamih v dymovej clone

Očného klamu.

Človek a bosorka čo z neho vyspievala

Obraz modlitby za všetkých milých,

Za seba za aj za luxusné šaty

priehľadných snov, čo si rada oblieka

v mojej prechádzke, keď sa ráno ešte len rodí.

Je pekná a zvodná, sebavedomá priekupníčka

Sexu a inej rozkoše

Je madona čo nechce deti, len proces nadobudnutia

V každej polohe.

Má čierne šaty a to neznamená, že nie sú moje

Rázne a smiešne jednanie

A ja neverím na duchov, prízraky a čierne čary

Len rád by som vychutnal

Jej fyzické spoznanie

Jej kamarátstvo za celý kontraband

mením keď spím za vreckové balenie

za ponuky bez záruky -

ju za morskú pannu a seba za trojzubec…

vtedy keď spím

nadobúdam vedomie, že som rajský plyn.

(c) Gail

Čaro Vianoc pohltené iróniou dementnej tmy a zmrznutých sobov Santa Clausa sa stalo nečarovným a rozpačitým. Hviezda nad Betlehemom zhasla a elfovia su stále vo väčšom a väčšom úžase zo žiarivého nosa soba Rudolfa . A nám to nie je jedno, chytáme perá, vybuchujeme nápadmi a Silvester je nedôležitý ukradnutý podnet pre nostalgickú melanchóliu ukrytú vo vlnách alkoholu. Voi la ASYLUM ACTAS – NA VIANOCE NIČ NEDOSTANŠ

http://asylumactas.wdv.sk/?p=5

V paralelných priamkach, čo vedú k pozostatkom budúcich neuskutočniteľných svetov…tam sú ukryté zrážky polnočných prianí pre jesennú oranžovú krásu. Čo trvá permanentne, bez pochýb…bez príčin i bez následku, len kvôli jednoduchému naplneniu súcna dokonalej harmónie.
Tichý pochod na prirýchly valčík a nadšené slová v pohrebnom príhovore. Paradox jesenných rovnobežok, ich priesečník a stopový prvok, ktorý je cítiť za zamatovým parfumom ženskej bezbrannosti.
Je to letmé rozkvitnutie pred rozsudkom smrti, posledné milovanie… báseň povrchná už len pre svoju kompozíciu, nedokončenú v poslednom zamrznutom verši. Je to báseň ktorú si z roka na rok melancholicky recituje Vincent v pletenom svetri s pohárom vína a ohorkom z cigarety tlejúcim pod lavičkou kde trpezlivo čakal na svoje ucho.
Každým rokom vonia ako obľúbený koláč od mamy pre strateného syna, ktorý už nezabúda ďakujem po každom prosím a stále si žiada o jeho meno po precítenom pozdrave, lebo inak sa stráca nesmrteľné čaro,… dôvod pre ukazovák na neúnavných šípkových perách… už keby ostalo len šumenie vetra a výstrel z lavičky k veľkému vozu, v záprahu s pouličným gitaristom. Do neba ľalii a sklonených narcisov, do kraja jesenných hriechov.