At Gail’s

Unudene kreslim kruhy na bledomodrý papier na mojom stole. Obraciam ho. Hore nohami aj chrbtom ku mne, aby som vždy zachytil to správne gesto nakreslenej bytosti. Často sú to nezmysly, témy našich rozhovorov a už ani tie gestá nie sú to čo bývavali. Kedysi ich bolo za večer 50. Dnes je to už len necelá desatina, a viem, že už zajtra neprečítam z rozmazanej tváre ani jednoznačnú náladu plynúcu zo straty identity autora.

Dnes,však ešte nakreslím barlu. Budem užitočný a postavím svet na nohy… pri práci si zakryjem oči a do uší si vopchám rolku toaletného papiera, aby som zabránil všetkým vplyvom nakaziť moju originalitu. Dálího pomôcky pre hendikepované husie tváre budú krkolómne a jednoznačne sa potvrdí jeho strohá fantázia. Aspoň v tomto smere určite. Budem dizajnér so štýlom, a vytočeným fúzom na trojtonovom balíku vajec. Moje fúzi budú končiť brilantnou špirálou utkanou z krídel priadky morušovej, a vajcia dám doviezť z dinosaurej farmy neďaleko úrodného polmesiaca. Budem mať štýl,… ako som hovoril.

Tasím svoje kolty… pierka dôkladne čistím od usadenej minulosti nezdarených pokusov a hádžem ich za hlavu. Hrotom sa rázne zapichujú do podložky zo slonej kože a čakajú na svoju dnešnú premieru. Z čiernej skrynky tejto pralvby vyťahujem ten najčiernejší atrament vyšľachtený z temnoty pulzujúcej čiernej diery nad bratislavským sfetovaným sídliskom. Je takmer prestreté. Chýba už len papier… nie je. Nie ten pravý… parametre nesplní žiaden požičaný, len ten čo mama utkala vo svoj sedemnásty rok života. Kreslím na náhé telo, obnážené predlaktie,napuchnutú tepnu v zápästí, na roztrasený malíček. Prestávam myslieť, spím,… lietam,… obraciam sa a padám nenamerateľnou rýchlosťou…………..-……-……-……-…..-……-…

Boli to asi krídla… Pred poslednou čiarou na môj malíček som takmer odpadol, spomenul som si však na nejasné okamihy, v ktorých som atrament nechal vznášať sa vo vzduchu, tvoril som závity a na kresbu som potreboval ďalšiu dimenziu. Plocha papiera či ruky už nebola len doslova plytká, ale v každej podmienke zlyhávala ako namyslená milenka…jej výška bola málo a jej šírka priveľa….viac nemala. S fanatickým úsmevom som dotvoril posledný odtieň satenového peria. Uznávajuc som sa poklepal po pleci, otvoril som okno internátnej izby a spolu s tuctom supov som putoval tmou do Kapského mesta.

Zobudil som sa v nemocnici a s nepohodlnou barlou som odkráčal preč.

(c) Gail

Odporný buržoázny hltač peňazí, kolesový diabol a fakír,
produkt mašinérie a producent bolesti, hluku zápachu
a štipľavej hmly.
Bezduchý čarodejník, a retardovaný predchodca
teleportu, „pseudovynález“ bez krídel a peria,
len s kovovým žalúdkom čierneho zlata
Stratený medzi bratmi a sestrami, jediný
vo vrak rozbitý pošuk, kontraband mafie, milenka
psychicky chorých kohútov vyhnaných na smetisko lásky
kovošrotu.
Automobil.

Bol človek…človek, ktorý ju miloval viac ako seba a pri pohľade na ňu bol ochotný spísať s diablom testament, len aby mu ostala v pamäti tak krásna, záhadná a bezbranná…Naveky. Miloval jej tvár a za každý dotyk, ktorý mu dovolila ďakoval Bohu… miloval keď sa na neho uprene pozerala a nemo skúmala jeho pocity, ale len do tej chvíle kým sa na ňu nepozrel… potom uhla pohľadom s náznakom zmyselnosti…hriešnosti. Sklopila hlavu aby do nej nevnikol. Miloval úsmev, ktorý nebol stály,…nemenný. Bol len striedmym prejavom oddanej náklonnosti, radosti a potláčanej túžby. Miloval spoločné prechádzky, ktoré boli spočiatku strnulé, ba skoro smutné no často nebadane, len škoda, že ku koncu, prerástli v oslavnú promenádu lásky… miloval to keď sa mu zavesila do ramena, položila hlavu na jeho plece a rukami ho objala okolo pása alebo len za ruku…ale z celej svojej sily. Vtedy často pocítil, že jej dáva málo, aj keď to možno nebola pravda, ale miloval ju odrazu ešte väčšmi… miloval keď sa k nemu túlila ako zranené vtáča, ktoré skromne prosí o pomoc…keď k nemu pricupkala a vrazila mu bozk prekypujúci nehou…to tiež miloval…miloval to, že bola stále tou prvou, ktorá mu prezradila tie najkrajšie city, a on potom túžobne vymýšľal ako ju urobiť najšťastnejšou vyslovením tých istých slov… miloval jej slzy v okamihoch keď on nebol schopný rozplakať sa, keď v jeho vnútri všetko hučalo a vrelo no v očiach mal stále sucho…a bolo mu z toho smutno, že nie je taký citlivý ako ona…miloval jej krivky, ktoré možno na prvý pohľad nelákali Casanovu, no v priebehu niekoľkých chvíľ strávených s ňou sa mu stali ideálom ženskosti a krásy, ktorá sa nedá oceniť, ktorá mu ostane v mysli na celý život… miloval každý jej centimeter. Miloval jej nalakované nechty. Miloval prirovnania, ktoré nepatrne vyslovila a jemu sa vryli do pamäte, lebo zakaždým ostal údivom s otvorenými ústami…miloval to, že vedela hovoriť viac, že v ten správny okamih mu vedela zatvoriť ústa svojimi perami, tak ako to on nikdy nedokázal…miloval keď bol s ňou, a keď vedel, že plní túžbu aj jej a nie len sebe…no vtedy keď nastala chvíľa od kedy spolu byť nemohli… znenávidel som sa.

(c) Gail

Je mi to blbé… pýtať sa na to, ako to vlastne je, tak si často len zopakujem (sám pre seba), že život na hrane má svoje čaro…je to ako stále putovať k pokladu, až nakoniec prepísknuť hranicu, za ktorou je už nedostupný, no a potom má to putovanie zase opačný azimut. Krása, rozkoš, neopakovateľnosť zážitkov, večné napätie…no kde je ta krásna stálosť stálej krásy lahodnej skladby pre dvoje huslí? Buď ju už nikdy nedosiahnem, a môj dávnejší tromf si budem leštiť častým pozdvihovaním svojho narcistického ega, alebo mi zajtra príde raňajší výtlačok novín s palcovým titulkom, že som znova víťaz a stávka na toho koňa mi priniesla závideniahodný jackpot….pýtam sa či to nie je len hlúpy risk, čo zo mňa urobí žobráka…. No na druhej strane mi môže doniesť aj tu čarovnú výhru o ktorej som hovoril…, len musím otvoriť ústa. Spýtam sa. Viem, viem ona je taká ako žiadna iná. Nie je to typ ženy, na ktorej necháte oči s prvým pohľadom do miestnosti…ona je tá, ktorá váš skúmavý pohľad miestnosťou stiahne na seba až vtedy keď vám v mozgu pomaly zapne o čo prichádzate ak sa pozriete inam…je to ako keď ručička vášho tachometra testosterónu nečakane klesne z pretočenia na hraničných tri a pol tisíc otáčok, vy z nej nespustite pohľad a všetko vo vás reve aby ste už konečne preradili na vyšší stupeň…. no ale pozor, len málokomu sa to podarí…obyčajní a tuctoví „velikáni“ nie sú príliš vítaní, ani extravagantní kaderníci…buď vám niet rady a pľundrujete si život tak, že vám to treba vykričať a dať vám prvú pomoc, alebo len nemo stojíte, zavažujete situáciu či by bolo vhodné hneď pri štarte za novým cieľom priamo vytasiť svoj malý zápisník, veršovaného a nezrozumiteľného rozprávania o svojej bezradnosti…asi len títo dvaja majú šancu úspech, no ten druhý viac…a tak skladám pero, lebo na dnes som dopísal, a skladám aj klobúk a svoj hrdý hrebeň (gallo) pred niekým, kto ma donútil tak tuho premýšľať o niečom čomu nikdy nebudem rozumieť… o tom duete pre vás i pre mňa.

(c) Gail

Sviatky radosti a pokoja a paradox rozbitých sklenených gúľ pod stromčekom…radosť z príchodu spasiteľa no zároveň obavy z toho že príde len on sám…bez darčekov. A tento sviatok kedy je noc úplne tichá, a nádherne ošúchaná starobou, sa už čoskoro naplní, a daru niet…niet ničoho čo by som ponúkol… stále som nevydal krátky slovník dekódujúci moje nápady a myšlienky, moje klbká zamotané vo vlasoch jednej dievčiny túlajúcej sa štedrovečerným námestím iba v spodničke prekrytej bordovým kabátikom…
Vždy som jej chcel ponúknuť hraciu skrinku, ktorá by hrala len pri jej slovách, jej reč by bola čarovným signálom pre symfóniu toho čo sme nezažili. Jej darom by som bol ja a ona by bola mojou jedličkou…a potom po všetkom by som sa znova postavil a zaspieval posledné verše tichej noci…ja sám. Odhodlaný byť princom na bielom koni, byť hrdinom srdca tej krásky, ktorá sa bude cítiť cez Vianoce osamotená…budem jej zvodcom do dobrodružstva, ktoré ešte ani ja sám nepoznám…budem vianočný koledník.

(c) Gail