Moja tvár i ucho, nos aj ústa boli pomaly menované hlasom zamatovým, čistým a úprimným…vábivým a nežným. Oko a aj to druhé, mihalnice a pehy…veľa mojich znamienok krásy bývalej nedocenenej. Hľadela, lebo ma tak zblízka nikdy nevidela…a ja som sa tomu nekonečne tešil…tešil som sa tomu, že mi vedela povedať čo vidí. Bez metafory… lebo to cele bol sekundový obraz večnosti…Len…len… to dostať na správne miesto… do hlavy? (prepáčte trocha sa zajakávam)
A ona mala pery…
A ja ruky, a aj ona
…ale krajšie
(také ako Materina dúška)
۞
(c) Gail
Ten večer, keď sme ešte obaja vedeli
Že si budeme chýbať
V ten večer, kedy sme nechceli viac
Bez seba dýchať
Bolo to čaro uplakaných tvári
Ako pozostatok mýtickej lásky
Prevtelenej v dve belasé labute
Bez vydania hlásky
Symbolom rebríka do neba
Boli mi tvoje pery
Nežné, sladké a určite moje
Dnes sú mi spomienkou
Ako ten dar na to, že
Láskou boli prehrané o lásku boje…
No ostali krásne…
…tvoje
(c) Gail
