Filed under: writing
Unudene kreslim kruhy na bledomodrý papier na mojom stole. Obraciam ho. Hore nohami aj chrbtom ku mne, aby som vždy zachytil to správne gesto nakreslenej bytosti. Často sú to nezmysly, témy našich rozhovorov a už ani tie gestá nie sú to čo bývavali. Kedysi ich bolo za večer 50. Dnes je to už len necelá desatina, a viem, že už zajtra neprečítam z rozmazanej tváre ani jednoznačnú náladu plynúcu zo straty identity autora.
Dnes,však ešte nakreslím barlu. Budem užitočný a postavím svet na nohy… pri práci si zakryjem oči a do uší si vopchám rolku toaletného papiera, aby som zabránil všetkým vplyvom nakaziť moju originalitu. Dálího pomôcky pre hendikepované husie tváre budú krkolómne a jednoznačne sa potvrdí jeho strohá fantázia. Aspoň v tomto smere určite. Budem dizajnér so štýlom, a vytočeným fúzom na trojtonovom balíku vajec. Moje fúzi budú končiť brilantnou špirálou utkanou z krídel priadky morušovej, a vajcia dám doviezť z dinosaurej farmy neďaleko úrodného polmesiaca. Budem mať štýl,… ako som hovoril.
Tasím svoje kolty… pierka dôkladne čistím od usadenej minulosti nezdarených pokusov a hádžem ich za hlavu. Hrotom sa rázne zapichujú do podložky zo slonej kože a čakajú na svoju dnešnú premieru. Z čiernej skrynky tejto pralvby vyťahujem ten najčiernejší atrament vyšľachtený z temnoty pulzujúcej čiernej diery nad bratislavským sfetovaným sídliskom. Je takmer prestreté. Chýba už len papier… nie je. Nie ten pravý… parametre nesplní žiaden požičaný, len ten čo mama utkala vo svoj sedemnásty rok života. Kreslím na náhé telo, obnážené predlaktie,napuchnutú tepnu v zápästí, na roztrasený malíček. Prestávam myslieť, spím,… lietam,… obraciam sa a padám nenamerateľnou rýchlosťou…………..-……-……-……-…..-……-…
Boli to asi krídla… Pred poslednou čiarou na môj malíček som takmer odpadol, spomenul som si však na nejasné okamihy, v ktorých som atrament nechal vznášať sa vo vzduchu, tvoril som závity a na kresbu som potreboval ďalšiu dimenziu. Plocha papiera či ruky už nebola len doslova plytká, ale v každej podmienke zlyhávala ako namyslená milenka…jej výška bola málo a jej šírka priveľa….viac nemala. S fanatickým úsmevom som dotvoril posledný odtieň satenového peria. Uznávajuc som sa poklepal po pleci, otvoril som okno internátnej izby a spolu s tuctom supov som putoval tmou do Kapského mesta.
Zobudil som sa v nemocnici a s nepohodlnou barlou som odkráčal preč.
(c) Gail
