Filed under: poem
nechcem sa stretávať s tieňmi lámp
čo svietili na povel deštrukcie mojej
osobnosti
nespáliť most by bolo klamstvom,
nepodpísaným paktom s malomocenstvom
a zlepiť spálené zápalky
v talizman večne živých stromov stanovujem za odporúčanie
na liečbu v molitanovej izbe
hrať „človeče“ s osobou čo bola mäsiarom
keď ťa viedli na bitúnok je absurdne naivné
a plakať po predurčenej prehre je privilégiom
idiota
ľahnúť si nahý k žene hovoriac jej
nech ide do svojej izby…
idealista a stroskotaný bežec v kolese šťastia
pre niekoho svätec
pre ostatných zas len ukážka
idiota…
…človek čo si vyberá z tucta tulipánov
aj tak nakoniec skončí s burinou v ruke
a v roztrhaných topánkach sa navrátiť do
maringotky kde si sa učil žonglovať s porcelánovými
slonmi od bulharských cigánov
je vykĺbené víťazstvo tých čo nedorazili do cieľa
(c) Gail
