At Gail’s

Malá opitá…vždy drzá. Tajila, že rada mení mužské ústa tak ako sklenené hrdlá prázdnych fliaš. pasovala ma za strážcu tohto pokladu a naivne si myslela že ak malo znesiem sila môjho žalúdka sa skrýva inde. Myslela, že mám silu vykopať odpustenie zo stredu diamantovej hory ,popritom ako  každý deň vyháňam opicu z rozomletej hlavy, plnej rozbitých okien včerajšieho večera. Nechcem byť odrazový mostík, či štart na jej opitom okruhu zážitkov, ktorým raz od času preletí. Mne ostane šachovnica na vlajúcej zastávke, zhodený kráľ, rúž na líci a tupý výraz, čo ostane mužovi keď spozná ženu. Trhám potvrdenie o našom vzťahu, a radšej sa stanem narkomanom idealizovaných falzifikátov tejto stroskotanej rozprávky. Som prvý dôstojník hneď po Bohu a zato že som naňho kašľal dal mi právo uchopiť revolver a zapchať si ucho spasiteľskou guľkou. Veď čo je to za plavbu v mori chlastu na deravej zátke od vína? S deravou kontesou a s jednou záchrannou vestou zbytku ľudskosti…

(c) Gail