At Gail’s

Chlapec čo skoro načerpal

Životnú skúsenosť

Nabral si plný krčah a potom ho nezvládol niesť

….

A teraz tu sedí, a snaží sa vypľuť zo seba všetko nemilé aj milé, aj to čo bývalo milé a už nie je, a odrazu sa pritom usmieva a neplače…ako kedysi. Aj tak sa trochu napäto trasie, asi ako keby ho stretla snežienka čo niekedy nosil vo vrecu na saku po otcovi…ona by sa tiež triasla až by bola červeným makom…so zrakom…ktovie kam by pozerala, no aj tak by ma to zaujímalo… skoro by som povedal, že už nič,…fajka zhasla, a rozžeravený popol sa na stole hrá na svetlo z polárnej žiary, no nesedí to…vedel som že budem pokračovať, a chcel by som ich zoznámiť… milý no nepochopený chlapec – hovoril si „pán irónia, slnko, a kráľ“…chudák bol narcis…nie žeby už nebol, no teraz je hlavne pohŕdavý, a rád sa vysmieva zo svojho šťastia čo mu chce kráčať v ústrety, no pre mňa len smiešne kríva. Ten druhý, nový je šašo. Viac sa smeje, a láska mu nie je publikom, len zlomenou plaketou bývalej múzy…a povedzme si rovno: zlomiť si väz, a v duchu recyklačného dizajnu ho reinkarnovať do podoby volavky, čo rada predstiera nezáujem, no teší sa obdivu je krajšie a originálnejšie ako vysústružiť si ego za otcove majetky. Okej, aj tento je narcis,…veľký narcis, ale nechce byť milý, vľúdny, a chápavý k ženám. Už vôbec sa nechce správať ako stelesnená naivita, čo uvíta všetky ročné obdobia vrátane zimy aj keď vie že kravata nie je šál, a v plavkách je absurdné skákať trojitý ridberger. Povedzme, že si oholil hlavu a zarástol, aby bolo jasné že nie všetci sú jeho kamaráti, lebo na veľa ľudí…hej, serie.

Ešte som neskončil,…nemáme radi drsné konce (ja a ten holohlavý), len vlastne… nie je o čom, lebo od šťastia písal asi len klamár, Smrek.

hyperbola je fikciou

(c) Gail