At Gail’s

V paralelných priamkach, čo vedú k pozostatkom budúcich neuskutočniteľných svetov…tam sú ukryté zrážky polnočných prianí pre jesennú oranžovú krásu. Čo trvá permanentne, bez pochýb…bez príčin i bez následku, len kvôli jednoduchému naplneniu súcna dokonalej harmónie.
Tichý pochod na prirýchly valčík a nadšené slová v pohrebnom príhovore. Paradox jesenných rovnobežok, ich priesečník a stopový prvok, ktorý je cítiť za zamatovým parfumom ženskej bezbrannosti.
Je to letmé rozkvitnutie pred rozsudkom smrti, posledné milovanie… báseň povrchná už len pre svoju kompozíciu, nedokončenú v poslednom zamrznutom verši. Je to báseň ktorú si z roka na rok melancholicky recituje Vincent v pletenom svetri s pohárom vína a ohorkom z cigarety tlejúcim pod lavičkou kde trpezlivo čakal na svoje ucho.
Každým rokom vonia ako obľúbený koláč od mamy pre strateného syna, ktorý už nezabúda ďakujem po každom prosím a stále si žiada o jeho meno po precítenom pozdrave, lebo inak sa stráca nesmrteľné čaro,… dôvod pre ukazovák na neúnavných šípkových perách… už keby ostalo len šumenie vetra a výstrel z lavičky k veľkému vozu, v záprahu s pouličným gitaristom. Do neba ľalii a sklonených narcisov, do kraja jesenných hriechov.