At Gail’s

Že vraj už neznáma…
vsugerovaná jej podoba
plná seba vo mne v mysli uväznená
siréna mojich tužôb
telo moje je zbláznené
smrť! moja milená

Či dýcha v iných končinách
pochopím každý úmysel
pocítim neskromné pálenie
fyzický deštrukčný priemysel
jej dych, vzdych i smiech
utopený plávam na nechcený breh

po dlhých milimetrových časoch
spletený v smrtiacich vlasoch
v turbíne života, zo šesťdesiat
na dvesto smrteľných úderov
nezvláda to kapitán zbojníkov
za nechcenou stále priesvitnou
stenou

zvláštné tie fyzické prejavy na psychycký podnet bývalej krásy, darujú taký minutový objem krvi v tele ako ziadna transfúzna služba…

(c) Gail