Moja tvár i ucho, nos aj ústa boli pomaly menované hlasom zamatovým, čistým a úprimným…vábivým a nežným. Oko a aj to druhé, mihalnice a pehy…veľa mojich znamienok krásy bývalej nedocenenej. Hľadela, lebo ma tak zblízka nikdy nevidela…a ja som sa tomu nekonečne tešil…tešil som sa tomu, že mi vedela povedať čo vidí. Bez metafory… lebo to cele bol sekundový obraz večnosti…Len…len… to dostať na správne miesto… do hlavy? (prepáčte trocha sa zajakávam)
A ona mala pery…
A ja ruky, a aj ona
…ale krajšie
(také ako Materina dúška)
۞
(c) Gail
Filed under: poem
Nebolo to tak ako…
Byť malo
Mnoho síl
A v denníku vytrhané strany
Čisto čierne tušom dve vrany
Kreslené potajme
Do pamätníkov
Potichu vravia: tlieskajme
Ešte stále neklopala
Nová a čistá píšťalka
Pre moje ruky strúhaná
- Ešte je hlboko spútaná
Tá stará mi má byť novou
Záhradnou trpasličou plačúcou vdovou
Milovanou Amálkou
Mojou drevenou píšťalkou
Sfinga aj syrena
A Laň pre mňa
A amor môj čeľadník
Potopil príbeh i parník
bál sa motýľa
čo nehýril farbami,
klauna a kozmonauta
s vesmírnymi vstupenkami
pod(d)al sa, a aj ruku
čo vo vrecku znamenala
svoje šťastie
a dostal pokutu
za postaršiu záruku
prežíval peklo
-nie len víkend, a nebo
hneď potom…
oveľa viac…však znamenalo preňho
milovať (a nie k-k-tom)
bol vojak na prvej línii
a akurát kolená krvavé si dobi/yl
odplata na(r)cistu: pre seba úsmev,
no jej plač prisúdil
bez úderov sŕdc a zvonov
a bez sĺz známeho míma
viazal si ku stromu kravatu
nech už radšej si sníva.
(c) Gail
