At Gail’s

Je mi to blbé… pýtať sa na to, ako to vlastne je, tak si často len zopakujem (sám pre seba), že život na hrane má svoje čaro…je to ako stále putovať k pokladu, až nakoniec prepísknuť hranicu, za ktorou je už nedostupný, no a potom má to putovanie zase opačný azimut. Krása, rozkoš, neopakovateľnosť zážitkov, večné napätie…no kde je ta krásna stálosť stálej krásy lahodnej skladby pre dvoje huslí? Buď ju už nikdy nedosiahnem, a môj dávnejší tromf si budem leštiť častým pozdvihovaním svojho narcistického ega, alebo mi zajtra príde raňajší výtlačok novín s palcovým titulkom, že som znova víťaz a stávka na toho koňa mi priniesla závideniahodný jackpot….pýtam sa či to nie je len hlúpy risk, čo zo mňa urobí žobráka…. No na druhej strane mi môže doniesť aj tu čarovnú výhru o ktorej som hovoril…, len musím otvoriť ústa. Spýtam sa. Viem, viem ona je taká ako žiadna iná. Nie je to typ ženy, na ktorej necháte oči s prvým pohľadom do miestnosti…ona je tá, ktorá váš skúmavý pohľad miestnosťou stiahne na seba až vtedy keď vám v mozgu pomaly zapne o čo prichádzate ak sa pozriete inam…je to ako keď ručička vášho tachometra testosterónu nečakane klesne z pretočenia na hraničných tri a pol tisíc otáčok, vy z nej nespustite pohľad a všetko vo vás reve aby ste už konečne preradili na vyšší stupeň…. no ale pozor, len málokomu sa to podarí…obyčajní a tuctoví „velikáni“ nie sú príliš vítaní, ani extravagantní kaderníci…buď vám niet rady a pľundrujete si život tak, že vám to treba vykričať a dať vám prvú pomoc, alebo len nemo stojíte, zavažujete situáciu či by bolo vhodné hneď pri štarte za novým cieľom priamo vytasiť svoj malý zápisník, veršovaného a nezrozumiteľného rozprávania o svojej bezradnosti…asi len títo dvaja majú šancu úspech, no ten druhý viac…a tak skladám pero, lebo na dnes som dopísal, a skladám aj klobúk a svoj hrdý hrebeň (gallo) pred niekým, kto ma donútil tak tuho premýšľať o niečom čomu nikdy nebudem rozumieť… o tom duete pre vás i pre mňa.

(c) Gail