Filed under: writing
Sviatky radosti a pokoja a paradox rozbitých sklenených gúľ pod stromčekom…radosť z príchodu spasiteľa no zároveň obavy z toho že príde len on sám…bez darčekov. A tento sviatok kedy je noc úplne tichá, a nádherne ošúchaná starobou, sa už čoskoro naplní, a daru niet…niet ničoho čo by som ponúkol… stále som nevydal krátky slovník dekódujúci moje nápady a myšlienky, moje klbká zamotané vo vlasoch jednej dievčiny túlajúcej sa štedrovečerným námestím iba v spodničke prekrytej bordovým kabátikom…
Vždy som jej chcel ponúknuť hraciu skrinku, ktorá by hrala len pri jej slovách, jej reč by bola čarovným signálom pre symfóniu toho čo sme nezažili. Jej darom by som bol ja a ona by bola mojou jedličkou…a potom po všetkom by som sa znova postavil a zaspieval posledné verše tichej noci…ja sám. Odhodlaný byť princom na bielom koni, byť hrdinom srdca tej krásky, ktorá sa bude cítiť cez Vianoce osamotená…budem jej zvodcom do dobrodružstva, ktoré ešte ani ja sám nepoznám…budem vianočný koledník.
(c) Gail
Ten večer, keď sme ešte obaja vedeli
Že si budeme chýbať
V ten večer, kedy sme nechceli viac
Bez seba dýchať
Bolo to čaro uplakaných tvári
Ako pozostatok mýtickej lásky
Prevtelenej v dve belasé labute
Bez vydania hlásky
Symbolom rebríka do neba
Boli mi tvoje pery
Nežné, sladké a určite moje
Dnes sú mi spomienkou
Ako ten dar na to, že
Láskou boli prehrané o lásku boje…
No ostali krásne…
…tvoje
(c) Gail
