At Gail’s

touto básňou by som chcel naveky pochovať myšlienku na človeka, ktorý mizne a opäť sa zjavuje…ale na toľko sporadicky, že bohužiaľ, nenechá žiadnu stopu v piseku na púšti večitej existencie mojej duše…ahoj a vráť sa znova a v plnej kráse

Nečakal som to…
Povedala, že príde
A dvere iba smutne zívali
Otvorené do korán.

Bolo smutno a bolo ráno
Chcelo byť sviežo a nebolo lano

Všetko zvláštne retušoval prach
Láskal ma a dusil
Ešte aj nič bolo sivým
A výťah bol vrah

Škoda len, že ja som bol jej
Neplakal som… nebola moja
Ten typ, čo sa usmieva na kvety
Teraz tam leží
…úplne svoja

Labuť v červených šatách
ako ruža – tŕňmi obvitá
mala nehybný úsmev-
-iskra v nebeských vrátach

bol som jej šťastný nešťastník…

(c) Gail

co bolo bolo, co bude? snazim sa to zahodit a nehladiet na minulost, no buducnost je tiez nejasna, kedze som v nezname medzi dvoma pohrebiskami

bál sa lebo vedel
o sladkej nevedomosti,
ktorú nikdy necítil
bol útly od kosti
nie milý

bol človekom teraz je Francúz,
bohém a kráľ
kráľovstvom bol si sám
tak ostal, a už viac neplakal…
že rozbil ďalekohľad
a budúcnosť pochoval…
nechal ju iným básnikom
tým čo už zašili dieru…
on ju neplánoval

pozerá na svoj hrob
s jediným dátumom
bez začiatku a bez konca
on zrodil sa v prostrednom…

tam,… všetko sa zlomilo
ostal posledným rytierom
ešte nezvonilo

(c)gail

tychto par veršov ostane bez povšimnutia a vy to viete, vie to aj tá, ktorej to patri, len keď si to prečíta bude mi to ľúto…a to vie tiež, ale ja za to nemôžem

Pohryzla ma láska
Ako svedomie, že nie je čistá
Poslala mi pozdrav
Som žiadna…som stále tá istá

ja som sám
a ona je tiež sama a mlčí
chcem aby ostala
nech namiesto ticha srdcervúco kričí

nie je to tá
labuť orchideou voňavá
je striedma
ja kráľovnou ticha korunovaná

a ja nie som kamelot
som v uliciach nečinne zúfalý
rytier som jediný
kto ostáva a ona vie, že nesmelo trúfalý.

(c) Gail