At Gail’s

Malá opitá…vždy drzá. Tajila, že rada mení mužské ústa tak ako sklenené hrdlá prázdnych fliaš. pasovala ma za strážcu tohto pokladu a naivne si myslela že ak malo znesiem sila môjho žalúdka sa skrýva inde. Myslela, že mám silu vykopať odpustenie zo stredu diamantovej hory ,popritom ako  každý deň vyháňam opicu z rozomletej hlavy, plnej rozbitých okien včerajšieho večera. Nechcem byť odrazový mostík, či štart na jej opitom okruhu zážitkov, ktorým raz od času preletí. Mne ostane šachovnica na vlajúcej zastávke, zhodený kráľ, rúž na líci a tupý výraz, čo ostane mužovi keď spozná ženu. Trhám potvrdenie o našom vzťahu, a radšej sa stanem narkomanom idealizovaných falzifikátov tejto stroskotanej rozprávky. Som prvý dôstojník hneď po Bohu a zato že som naňho kašľal dal mi právo uchopiť revolver a zapchať si ucho spasiteľskou guľkou. Veď čo je to za plavbu v mori chlastu na deravej zátke od vína? S deravou kontesou a s jednou záchrannou vestou zbytku ľudskosti…

(c) Gail

Už dlho horí bomba čo nesmelo očakáva svoj koniec, možno katastrofu .. oddiaľuje ho, no s ubúdajúcim časom klesá aj nádej na májový zázrak. Čaká na ďakovný list a výpovedné rozhrešenie…exkomunikáciu lásky zo stretnutia čo trvá už príliš dlho na to, aby nenastalo hluché miesto, čo treba vyplniť pantomimickým tancom pier. Nestalo sa…a človek si nie je istý mecénom…či bude honorár slastným naplnením vreciek na menčestrovom saku po otcovi, či len trápnym tichom predpovedajúcim môj potupný odchod z kasína kde som prehral celé svoje kamarátstvo v rozmarnej túžbe vymeniť žetóny za lásku na prvý pohľad.

(c) Gail

Chlapec čo skoro načerpal

Životnú skúsenosť

Nabral si plný krčah a potom ho nezvládol niesť

….

A teraz tu sedí, a snaží sa vypľuť zo seba všetko nemilé aj milé, aj to čo bývalo milé a už nie je, a odrazu sa pritom usmieva a neplače…ako kedysi. Aj tak sa trochu napäto trasie, asi ako keby ho stretla snežienka čo niekedy nosil vo vrecu na saku po otcovi…ona by sa tiež triasla až by bola červeným makom…so zrakom…ktovie kam by pozerala, no aj tak by ma to zaujímalo… skoro by som povedal, že už nič,…fajka zhasla, a rozžeravený popol sa na stole hrá na svetlo z polárnej žiary, no nesedí to…vedel som že budem pokračovať, a chcel by som ich zoznámiť… milý no nepochopený chlapec – hovoril si „pán irónia, slnko, a kráľ“…chudák bol narcis…nie žeby už nebol, no teraz je hlavne pohŕdavý, a rád sa vysmieva zo svojho šťastia čo mu chce kráčať v ústrety, no pre mňa len smiešne kríva. Ten druhý, nový je šašo. Viac sa smeje, a láska mu nie je publikom, len zlomenou plaketou bývalej múzy…a povedzme si rovno: zlomiť si väz, a v duchu recyklačného dizajnu ho reinkarnovať do podoby volavky, čo rada predstiera nezáujem, no teší sa obdivu je krajšie a originálnejšie ako vysústružiť si ego za otcove majetky. Okej, aj tento je narcis,…veľký narcis, ale nechce byť milý, vľúdny, a chápavý k ženám. Už vôbec sa nechce správať ako stelesnená naivita, čo uvíta všetky ročné obdobia vrátane zimy aj keď vie že kravata nie je šál, a v plavkách je absurdné skákať trojitý ridberger. Povedzme, že si oholil hlavu a zarástol, aby bolo jasné že nie všetci sú jeho kamaráti, lebo na veľa ľudí…hej, serie.

Ešte som neskončil,…nemáme radi drsné konce (ja a ten holohlavý), len vlastne… nie je o čom, lebo od šťastia písal asi len klamár, Smrek.

hyperbola je fikciou

(c) Gail